K STRETNUTIAM V LIMBACHU
Mar 2, 2026
Opakovane používaným naratívom v kauze Mýtnik je zdôrazňovanie toho, že viaceré stretnutia s Františkom Imreczem a Danielom Čechom sa uskutočnili v mojom rodinnom dome v Limbachu. Táto okolnosť je nielen v mediálnych výstupoch, ale aj v prvostupňovom rozsudku Špecializovaného trestného súdu podsúvaná ako niečo podozrivé, netransparentné,či dokonca konšpiračné.
Takýto pohľad je však zavádzajúci. Samotné miesto stretnutia nie je žiadnym dôkazom trestnej činnosti, návodu na trestnú činnosť, ani akéhokoľvek nekalého konania. Rozhodujúce je výlučne to, o čom sa na stretnutiach hovorilo – a z vykonaného dokazovania v mojej trestnej veci nevyplýva, že by obsah našich rozhovorov smeroval k porušeniu zákona, ani k návodu na jeho porušenie z mojej strany.
Verejný priestor nedávno priniesol informáciu, že premiér Slovenskej republiky Róbert Fico sa stretol s prezidentom Spojených štátov amerických Donaldom Trumpom v jeho rodinnom dome, v obývačke (článok Denník N).
Voľba miesta stretnutia bola premiérom Ficom prezentovaná ako prejav dôvery a štandardná forma neformálneho politického rokovania. Ak je takáto „platforma“ akceptovateľná pre stretnutie najvyšších predstaviteľov štátov, je legitímne sa pýtať, prečo má byť samotné miesto stretnutia problematizované v mojom prípade.
Podstatné totiž nie je kde sa ľudia stretávajú, ale o čom sa rozprávajú.
Z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výpovedí Františka Imreczeho a Daniela Čecha, nevyplýva, že by predmetom našich stretnutí v Limbachu bolo porušovanie postupov verejného obstarávania, ani že by som ich navádzal na takéto porušenie.
V rámci našich stretnutí som Františkovi Imreczemu a Danielovi Čechovi prezentoval odborné výstupy, štúdie a analytické materiály vypracované v rokoch 2006 – 2012 v súvislosti s projektmi, ktoré sme realizovali pre Daňové riaditeľstvo SR a Colné riaditeľstvo SR. Išlo o odborné podklady, ktoré dokumentovali fungovanie daňových a colných procesov, identifikované riziká daňových únikov a možné systémové riešenia. K podrobnostiam viď blog venovaný týmto kľúčovým svedkom obžaloby.
Tieto podklady sme predložili aj Špecializovanému trestnému súdu, odmietol sa však s nimi zaoberať a vecne vysporiadať.
Ako vyplýva z výpovedí Františka Imreczeho, predmetom našich stretnutí boli ďalej odborné diskusie o funkčnosti našich ponúkaných informačných systémov, o ich možnom prínose pre Finančnú správu a o riešení katastrofálneho stavu verejných financií v tom období.
Takéto diskusie sú bežnou súčasťou prípravy komplexných technologických riešení – najmä v situácii, keď nové vedenie Finančnej správy nemalo predchádzajúce skúsenosti so správou daní, colnými procesmi ani s informačnými systémami, ktoré tieto procesy podporujú.
Ani František Imrecze, ani Daniel Čech nepotvrdili, že by som sa s nimi na týchto stretnutiach dohadoval na uplatnení výnimky z verejného obstarávania, tobôž nie, že by som ich na uplatnenie výnimky navádzal, alebo presviedčal. Daniel Čech výslovne uviedol, že obsah prípadnej výnimky so mnou neriešil. Z výpovedí ďalších svedkov, najmä Ľudmily Kmecovej, naopak vyplýva, že otázka možnosti uplatnenia výnimky bola riešená interne na Finančnej správe, a na týchto stretnutiach sa rozhodli obrátiť sa so žiadosťou o stanovisko na Úrad pre verejné obstarávanie.
Napriek tomu súd v odôvodnení rozsudku prisudzuje samotnému miestu stretnutí význam, ktorý nemá oporu v dôkazoch. Stretnutia v súkromí sú prezentované ako znak netransparentnosti, hoci z obsahu výpovedí nevyplýva žiadny nezákonný obsah týchto rokovaní, žiadne navádzanie na porušenie zákona z mojej strany.
Takýto prístup je nebezpečný precedens. Znamenal by totiž, že odborná diskusia o riešeniach, pokiaľ neprebieha v administratívnej budove štátneho orgánu, je automaticky podozrivá. To však neobstojí ani z hľadiska reality fungovania verejnej správy, ani z hľadiska práva.
V kauze Mýtnik sa tak opakovane vraciame k tomu istému záveru: neexistuje dôkaz o tom, že by som kohokoľvek navádzal na porušenie zákona, ani že by sa na stretnutiach v Limbachu dohadoval nezákonný postup.
Zvýrazňovanie miesta stretnutí má prekryť absenciu dôkazov o ich nezákonnom obsahu, teda absenciu dôkazov potvrdzujúcich akúkoľvek trestnú činnosť na mojej strane.
K STRETNUTIAM V LIMBACHU
Mar 2, 2026
Opakovane používaným naratívom v kauze Mýtnik je zdôrazňovanie toho, že viaceré stretnutia s Františkom Imreczem a Danielom Čechom sa uskutočnili v mojom rodinnom dome v Limbachu. Táto okolnosť je nielen v mediálnych výstupoch, ale aj v prvostupňovom rozsudku Špecializovaného trestného súdu podsúvaná ako niečo podozrivé, netransparentné,či dokonca konšpiračné.
Takýto pohľad je však zavádzajúci. Samotné miesto stretnutia nie je žiadnym dôkazom trestnej činnosti, návodu na trestnú činnosť, ani akéhokoľvek nekalého konania. Rozhodujúce je výlučne to, o čom sa na stretnutiach hovorilo – a z vykonaného dokazovania v mojej trestnej veci nevyplýva, že by obsah našich rozhovorov smeroval k porušeniu zákona, ani k návodu na jeho porušenie z mojej strany.
Verejný priestor nedávno priniesol informáciu, že premiér Slovenskej republiky Róbert Fico sa stretol s prezidentom Spojených štátov amerických Donaldom Trumpom v jeho rodinnom dome, v obývačke (článok Denník N).
Voľba miesta stretnutia bola premiérom Ficom prezentovaná ako prejav dôvery a štandardná forma neformálneho politického rokovania. Ak je takáto „platforma“ akceptovateľná pre stretnutie najvyšších predstaviteľov štátov, je legitímne sa pýtať, prečo má byť samotné miesto stretnutia problematizované v mojom prípade.
Podstatné totiž nie je kde sa ľudia stretávajú, ale o čom sa rozprávajú.
Z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výpovedí Františka Imreczeho a Daniela Čecha, nevyplýva, že by predmetom našich stretnutí v Limbachu bolo porušovanie postupov verejného obstarávania, ani že by som ich navádzal na takéto porušenie.
V rámci našich stretnutí som Františkovi Imreczemu a Danielovi Čechovi prezentoval odborné výstupy, štúdie a analytické materiály vypracované v rokoch 2006 – 2012 v súvislosti s projektmi, ktoré sme realizovali pre Daňové riaditeľstvo SR a Colné riaditeľstvo SR. Išlo o odborné podklady, ktoré dokumentovali fungovanie daňových a colných procesov, identifikované riziká daňových únikov a možné systémové riešenia. K podrobnostiam viď blog venovaný týmto kľúčovým svedkom obžaloby.
Tieto podklady sme predložili aj Špecializovanému trestnému súdu, odmietol sa však s nimi zaoberať a vecne vysporiadať.
Ako vyplýva z výpovedí Františka Imreczeho, predmetom našich stretnutí boli ďalej odborné diskusie o funkčnosti našich ponúkaných informačných systémov, o ich možnom prínose pre Finančnú správu a o riešení katastrofálneho stavu verejných financií v tom období.
Takéto diskusie sú bežnou súčasťou prípravy komplexných technologických riešení – najmä v situácii, keď nové vedenie Finančnej správy nemalo predchádzajúce skúsenosti so správou daní, colnými procesmi ani s informačnými systémami, ktoré tieto procesy podporujú.
Ani František Imrecze, ani Daniel Čech nepotvrdili, že by som sa s nimi na týchto stretnutiach dohadoval na uplatnení výnimky z verejného obstarávania, tobôž nie, že by som ich na uplatnenie výnimky navádzal, alebo presviedčal. Daniel Čech výslovne uviedol, že obsah prípadnej výnimky so mnou neriešil. Z výpovedí ďalších svedkov, najmä Ľudmily Kmecovej, naopak vyplýva, že otázka možnosti uplatnenia výnimky bola riešená interne na Finančnej správe, a na týchto stretnutiach sa rozhodli obrátiť sa so žiadosťou o stanovisko na Úrad pre verejné obstarávanie.
Napriek tomu súd v odôvodnení rozsudku prisudzuje samotnému miestu stretnutí význam, ktorý nemá oporu v dôkazoch. Stretnutia v súkromí sú prezentované ako znak netransparentnosti, hoci z obsahu výpovedí nevyplýva žiadny nezákonný obsah týchto rokovaní, žiadne navádzanie na porušenie zákona z mojej strany.
Takýto prístup je nebezpečný precedens. Znamenal by totiž, že odborná diskusia o riešeniach, pokiaľ neprebieha v administratívnej budove štátneho orgánu, je automaticky podozrivá. To však neobstojí ani z hľadiska reality fungovania verejnej správy, ani z hľadiska práva.
V kauze Mýtnik sa tak opakovane vraciame k tomu istému záveru: neexistuje dôkaz o tom, že by som kohokoľvek navádzal na porušenie zákona, ani že by sa na stretnutiach v Limbachu dohadoval nezákonný postup.
Zvýrazňovanie miesta stretnutí má prekryť absenciu dôkazov o ich nezákonnom obsahu, teda absenciu dôkazov potvrdzujúcich akúkoľvek trestnú činnosť na mojej strane.
K STRETNUTIAM V LIMBACHU
Mar 2, 2026
Opakovane používaným naratívom v kauze Mýtnik je zdôrazňovanie toho, že viaceré stretnutia s Františkom Imreczem a Danielom Čechom sa uskutočnili v mojom rodinnom dome v Limbachu. Táto okolnosť je nielen v mediálnych výstupoch, ale aj v prvostupňovom rozsudku Špecializovaného trestného súdu podsúvaná ako niečo podozrivé, netransparentné,či dokonca konšpiračné.
Takýto pohľad je však zavádzajúci. Samotné miesto stretnutia nie je žiadnym dôkazom trestnej činnosti, návodu na trestnú činnosť, ani akéhokoľvek nekalého konania. Rozhodujúce je výlučne to, o čom sa na stretnutiach hovorilo – a z vykonaného dokazovania v mojej trestnej veci nevyplýva, že by obsah našich rozhovorov smeroval k porušeniu zákona, ani k návodu na jeho porušenie z mojej strany.
Verejný priestor nedávno priniesol informáciu, že premiér Slovenskej republiky Róbert Fico sa stretol s prezidentom Spojených štátov amerických Donaldom Trumpom v jeho rodinnom dome, v obývačke (článok Denník N).
Voľba miesta stretnutia bola premiérom Ficom prezentovaná ako prejav dôvery a štandardná forma neformálneho politického rokovania. Ak je takáto „platforma“ akceptovateľná pre stretnutie najvyšších predstaviteľov štátov, je legitímne sa pýtať, prečo má byť samotné miesto stretnutia problematizované v mojom prípade.
Podstatné totiž nie je kde sa ľudia stretávajú, ale o čom sa rozprávajú.
Z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výpovedí Františka Imreczeho a Daniela Čecha, nevyplýva, že by predmetom našich stretnutí v Limbachu bolo porušovanie postupov verejného obstarávania, ani že by som ich navádzal na takéto porušenie.
V rámci našich stretnutí som Františkovi Imreczemu a Danielovi Čechovi prezentoval odborné výstupy, štúdie a analytické materiály vypracované v rokoch 2006 – 2012 v súvislosti s projektmi, ktoré sme realizovali pre Daňové riaditeľstvo SR a Colné riaditeľstvo SR. Išlo o odborné podklady, ktoré dokumentovali fungovanie daňových a colných procesov, identifikované riziká daňových únikov a možné systémové riešenia. K podrobnostiam viď blog venovaný týmto kľúčovým svedkom obžaloby.
Tieto podklady sme predložili aj Špecializovanému trestnému súdu, odmietol sa však s nimi zaoberať a vecne vysporiadať.
Ako vyplýva z výpovedí Františka Imreczeho, predmetom našich stretnutí boli ďalej odborné diskusie o funkčnosti našich ponúkaných informačných systémov, o ich možnom prínose pre Finančnú správu a o riešení katastrofálneho stavu verejných financií v tom období.
Takéto diskusie sú bežnou súčasťou prípravy komplexných technologických riešení – najmä v situácii, keď nové vedenie Finančnej správy nemalo predchádzajúce skúsenosti so správou daní, colnými procesmi ani s informačnými systémami, ktoré tieto procesy podporujú.
Ani František Imrecze, ani Daniel Čech nepotvrdili, že by som sa s nimi na týchto stretnutiach dohadoval na uplatnení výnimky z verejného obstarávania, tobôž nie, že by som ich na uplatnenie výnimky navádzal, alebo presviedčal. Daniel Čech výslovne uviedol, že obsah prípadnej výnimky so mnou neriešil. Z výpovedí ďalších svedkov, najmä Ľudmily Kmecovej, naopak vyplýva, že otázka možnosti uplatnenia výnimky bola riešená interne na Finančnej správe, a na týchto stretnutiach sa rozhodli obrátiť sa so žiadosťou o stanovisko na Úrad pre verejné obstarávanie.
Napriek tomu súd v odôvodnení rozsudku prisudzuje samotnému miestu stretnutí význam, ktorý nemá oporu v dôkazoch. Stretnutia v súkromí sú prezentované ako znak netransparentnosti, hoci z obsahu výpovedí nevyplýva žiadny nezákonný obsah týchto rokovaní, žiadne navádzanie na porušenie zákona z mojej strany.
Takýto prístup je nebezpečný precedens. Znamenal by totiž, že odborná diskusia o riešeniach, pokiaľ neprebieha v administratívnej budove štátneho orgánu, je automaticky podozrivá. To však neobstojí ani z hľadiska reality fungovania verejnej správy, ani z hľadiska práva.
V kauze Mýtnik sa tak opakovane vraciame k tomu istému záveru: neexistuje dôkaz o tom, že by som kohokoľvek navádzal na porušenie zákona, ani že by sa na stretnutiach v Limbachu dohadoval nezákonný postup.
Zvýrazňovanie miesta stretnutí má prekryť absenciu dôkazov o ich nezákonnom obsahu, teda absenciu dôkazov potvrdzujúcich akúkoľvek trestnú činnosť na mojej strane.